Zápisok z mladosti: Päť minút strachu
Zakázaná voda. Opatrné kapry. A päť minút, ktoré zmenia všetko.
Ďalšia voda, ktorú som si vybral, bola iná ako Blata aj iné vody. Nepatrila rybárskemu zväzu, ale ťažobnej spoločnosti. Chytať sa tam, na banskej vode, kde sa ťažil piesok, nesmelo. Voda sa nachádza oproti pieskovni Gigant, kde som prišiel o papiere.
Najprv som ju len obchádzal a zisťoval podrobnosti. Sadol som si do tŕstia a dlhý čas pozoroval vodu. Nikto tam nikdy nenasadzoval. Len niekoľko kaprov bolo v minulosti vymenených za piesok. O to zaujímavejšie to mohlo byť, uvažoval som. Ďalšiu vychádzku som strávil v západnej časti jazera pod lesom. Sadol som si do tŕstia a pozoroval vodu. Táto časť pieskovne sa mi zdala najživšia. Díval som sa na hladinu a rozlišoval ryby podľa výskokov. Väčšina rýb, ktoré sa ukazovali, boli pleskáče. Ich veľkosti boli abnormálne. Vlastným odhadom okolo 60 cm. Kapra som zazrel len jedného. Vyskočil približne 150 m od brehu. Hladinu som sledoval skôr ďalej od brehu. Preto ma prekvapilo, keď som za tŕstím pri brehu zazrel tieň. Bol to krásny lysec. Preplával okolo mňa a vďaka nemu som si všimol malé korýtko v dne. Táto úžľabinka viedla tesne za tŕstím v piesku. Jasná kapria cestička. Z vrecka som vytiahol niekoľko guličiek a vhodil ich presne tam. Oči mi zažiarili vo chvíli, keď sa objavili ďalšie ryby. Bolo ich viac. Ako prvé prišlo kŕdeľ pleskáčov. Začali atakovať guličky. Nevydržalo im to však dlho. Odohnali ich veľké kapry. Neboli zase až také ohromné, ale všetko to boli krásavce, a čo bolo zvláštne, všetko lysce. Zbierali moje guličky s obrovskou dôverou, hoci som si istý, že ich možno videli prvýkrát v živote. Hltanovými zubami ich drvili a pritom im kúsky boilies lietali zo žiabrových štrbín. Neuveriteľná podívaná…
Neskôr priplával ešte jeden kapor. Bol to šupináč a bol zo všetkých najväčší. Premýšľal som o jeho hmotnosti, možno mal 15 kg. Kapry sa nakŕmili a svojou cestičkou popri brehu pokračovali ďalej. Mne už bolo jasné, kam pôjdem na ryby. Možno som kapry ani radšej nemal vidieť. Chytať v stráženom banskom priestore si zase pýta nejaký prúser. Teraz už to bolo jedno a ani neviem, prečo som sa nad tým zamýšľal, keď som už vnútorne dávno vedel, kde budem chytať ďalšiu noc. Pozrel som sa na hodinky. Čas mal rýchle nohy. Vlak do Pardubíc bol už fuč. Išiel som teda cez les. Smerom k najbližšej ceste na stopa a premýšľal o kaproch.
Keď som na druhý deň vystúpil z vlaku, jemne mrholilo. Zašiel som do lesa a snažil sa ísť priamo k pieskovni. Na chrbte som mal batoh a v rukách starý prút. Zámerne som si nebral viac vecí pre prípad, keby ma navštívil vrátnik, ktorý strážil vodu. Mohol by mi veci odobrať. Mal som len to najnutnejšie, ale aj tak sa batoh preniesol. Vyšiel som z lesa a pozrel sa na búdku vrátnika. Pravdepodobne sedel vo vnútri. V okienku bolo vidieť televízne noviny.
Prešiel som po okraji lesa tesne vedľa neho a uberal sa na svoje miestečko. Všade bolo veľa černíc a vysokej trávy. S námahou som sa predral k vode. Položil som batoh na zem a utrel si pot z čela. Najprv som začal s maskovacími manévrami. Nožnicami som si v hustých a vysokých černiciach vystrihal úkryt. To sa mi naozaj podarilo. Bol to taký tunelík, kde sa zmestil spacák, batoh a pri vstupe som si ešte zapichol vidličky na prúty. Bolo to ideálne. Nikto ma nemohol vidieť. Zotmelo sa a nahodil som prút do kaprej cestičky. Ľahol som si na spacák a zahryzol do tatranky. Pochvaľoval som si, ako pekne som sa ukryl. Nemohol som ani zaspať. Nie že by som mal nejaké obavy alebo strach, ale každú chvíľu som čakal záber. Srdiečko mi bilo čoraz rýchlejšie a bol som v stave, akoby som kapra už dávno zdolával. Záber naozaj prišiel skoro. Rýchla jazda a prudký výpad kapra od brehu. Na takú krátku vzdialenosť bol počiatočný nápor naozaj silný. Zdolával som ho kľačky. Do kolien ma pichali tŕne z černíc. Starý trojmetrový prút pracoval výborne. Kapra sa mi podarilo rýchlo podobrať. Potreboval som ho odháčkovať. Nevedel som, kam ho položím, aby sa neporanil. Jemná tráva široko-ďaleko nebola, a tak si to odniesol môj spacák. Nádherný lysec. Taký tmavý. Meral 78 cm. Fotoaparát som mal, ale nevedel som, ako fotiť na samospúšť, a ešte k tomu v noci. Kapra som teda vrátil do vody a bol som zaňho veľmi šťastný. Prút som znova nahodil a išiel sa zohriať do spacáku. Spacák bol mokrý od kapra, a tak som sa veľmi neohrial. Do rána som sa triasol od zimy. Blížila sa piata ráno a ďalší záber neprišiel. Bol však najvyšší čas na návrat domov. Vlak mi odchádzal o 5:37.
Vynoril som sa z lesa pri vlakovej stanici. Vlak tam ešte nebol. Stálo tam niekoľko ľudí, ktorí išli do Pardubíc do práce. Pozerali na ušmudlaného a mokrého chlapca, vyliezajúceho z lesa, až im skoro oči vyliezli z jamiek. Pri pohľade na svoje mokré nohavice a zablatenú bundu som sa trochu zahanbil aj ja sám. O to horšie to bolo, keď som vliezol do vlaku. Sedelo tam plno mladých ľudí, predovšetkým dievčat v mojom veku. Predieral som sa medzi nimi s veľkým batohom, z ktorého mi trčal spacák páchnuci po rybine. Hľadal som miesto na sedenie. Dievčatá sa mi smiali a zapchávali si nos. To už ma však aj samého udrela do nosa nejaká nepríjemná vôňa. Okamžite som vedel, že sa mi povolila fľaštička esencie. Bol to trapas. Radšej som sa postavil k záchodu a čiapku som si viac zasunul do očí.
Pri ďalšej výprave som to vymyslel lepšie. Veci som nechával zabalené vo vreci v černiciach. Tam by ich aj tak nikto nenašiel. To bol skvelý nápad a domov sa mi chodilo oveľa lepšie. Zábery prichádzali pravidelne o druhej v noci. To bol presný čas zastávky kaprov na mojom mieste. Zabral mi jeden kapor a ostatné pokračovali ďalej. Nikdy som nemal viac záberov po sebe. Raz som sa rozhodol, že sa pokúsim chytať aj cez deň. Bolo to iné. Krajšie. Videl som na svoje guličky vo vode aj na montáže. Díval som sa do vody a čakal, kedy prídu. Bolo to napínavejšie. Vtom som začul hlas. Vrátnik! Išiel po chodníčku nado mnou. Začal som mať obavy. Volal na svojho ovčiaka a podľa zvukov sa blížil ku mne. Bolo mi čoraz jasnejšie, že prišiel môj posledný deň chytania. Zastavil sa a zišiel ku mne ešte bližšie. Už som chcel vyliezť a neblázniť ako malý chlapec. Nevedel som, čo mám povedať, a tak som nevyliezol. Vrátnik sa predieral černicami. Nevidel som naňho, len podľa zvukov som odhadoval jeho vzdialenosť. Počul som psa, ako fučí. Chodil so psom sem a tam. To už mi bolo všetko jasné. Zazrel ma a teraz ma hľadá, myslel som si. Chodil okolo mňa a ja som sa roztriasol strachom. Jeho kroky sa však začali vzďaľovať. Psa už tiež nebolo počuť. Že by ma nenašiel vrátnik, to by som pochopil, ale čo pes? Bolo mi to veľmi čudné. Ešte dlhý čas potom som ani nedutal. Zo zvedavosti som opatrne vyliezol von. Vzduch bol čistý. Černice boli pošliapané a pri brezách som zazrel odrezky od kozáka. Usmial som sa a bol o mnoho pokojnejší. Bolo to naozaj o chlp, mňa však našťastie nehľadal. Znova som si pochvaľoval svoju nenápadnosť. Vymočil som sa a radšej sa vrátil do černicového bunkra.
Prúty sa nepohli a na chvíľu som zaspal. Zobudil som sa okolo poludnia a pozrel som sa do vody. Návnady boli preč. Len moje guličky pod háčikom zostali. Kapry boli cez deň opatrnejšie. Denné svetlo odhalilo lesť v podobe mojej montáže. Vyrobil som si nové nadväzce. Namiesto háčika číslo štyri som použil osmičku a olovko, ktoré bolo vidieť asi najviac, som odstránil úplne. Nahodil som teda len guličku a nad ňu rozhádzal hrsť návnad. Čas plynul a ja som si stále vo vode pohľadom strážil svoj boilies. Háčik som nevidel, ani nadväzec nebol príliš nápadný. Montáž som určite vylepšil.
Voda sa trochu rozvlnila. Vlnky mi sťažovali výhľad. Práve z ľavej strany sa blížil tmavý tieň a vo mne doslova hrklo. Čím boli ryby bližšie a bližšie, tým som bol vzrušenejší. Krásne lysce sa blížili k mojim guličkám. Dlaň som mal pripravenú na prúte. Takmer som už zasekol, keď jeden z kaprov nasal guličku niekoľko centimetrov od tej mojej. Krúžili nad kŕmením a fúkali do guličiek, ktoré sa vždy vzniesli a padli viac do hĺbky. Tam som ich už videl biedne. Kapry boli neuveriteľne múdre a pravdepodobne čakali nejakú pascu. Asi už vedeli, že na tomto mieste sa občas nejaký z ich kamarátov ocitne na prúte. Veď takto sa predtým nesprávali. Skúšali, ktorá z guličiek je priviazaná. Začali sa hrať aj s mojou, a to napriek tomu, že sa jej vôbec nedotkli. Prúdom vody z plutiev a úst smerovali guličku viac do hĺbky. Videl som ju čoraz horšie. „Tak už ju vezmi, na čo čakáš, nasaj ju,“ šepkal som si. Správala sa inak, a preto asi zostala ako posledná na dne. Dokonca som spoznal dvoch lyscov, ktorých som už chytil. Tí sa nekŕmili vôbec. Práve oni z tohto miesta odchádzali ako prví a ostatní ich nasledovali. Začal som strácať nádej, ale vtom priplával starý tmavý lysec. Ten veľký. Ostatní už boli definitívne preč a on začal prerývať dno. Zbieral zvyšky boilies po svojich kamarátoch a pomaličky sa blížil k mojej guličke. Bol som pripravený. Skoro sa mi zastavil dych. Bol to úžasný moment. Kapor nasal guličku a ja som zasekol. Vší silou, ako blesk, vyrazil na voľnú vodu. Nohy sa mi triasli. Kľačal som v trstine, z ktorej vykúkala len ohnutá špička prúta. Vedel som, že mám na prúte životnú rybu. Kapor sa snažil zo všetkých síl. Malým prútikom som to prekvapivo zvládal dobre a lysec sa objavil pri hladine. Podobral som mohutné telo a položil ho na spacák. Mal som ohromnú radosť. Meral 88 cm. „Koľko má?“ ozvalo sa za mnou. Vo mne hrklo! Vrátnik stál blízko na chodníčku a ja som mal malú dušičku. Nevedel som, či mám vziať nohy na plecia, alebo sa vzdať. Mal som len niekoľko sekúnd na rozhodnutie. „Viem o tebe už dosť dlho, chlapče. V noci som tiež chytal a musel by som byť hluchý, aby som nepočul tie čľapkania. Nebudem z toho robiť žiadnu kovbojku. Aj keď som sa neraz rozhodoval, či mám zavolať políciu. Teraz vidíš, ako som sa rozhodol. A teraz, keď si ho už vytiahol, tak maž.“ Poslúchol som a začal skladať prút. Vrátnik si sadol do trávy a čakal, kým sa zbalím. V ten deň som odišiel vlakom domov a bol rád, že všetko dopadlo tak, ako dopadlo. Pravdupovediac, bol som trochu smutný. To veru áno. Vedel som, že dneškom sa skončil príbeh, v ktorom som našiel mnoho zážitkov. Ale ako sa hovorí, niečo sa končí preto, aby sa mohlo začať niečo nové.
O mesiac neskôr som sa na pieskovňu prišiel znovu pozrieť. Len sa pozrieť! Nemal som v úmysle nič iné. Išiel som svojím starým chodníčkom v lese a vyšiel pri vode. Moje miestečko bolo vykosené a uprostred neho sedel pán vrátnik. Bližšie k vode som už nezostúpil. Chcel som si pamätať černicový bunker tak, ako som ho naposledy opustil. Pokračoval som ďalej cestou po hrádzi a ani som nevedel, kam idem. Prešiel som ďalším krátkym lesíkom a predo mnou sa otvoril ďalší raj. Veľká vodárenská nádrž – Oplatil.
Prežil som mnoho krásnych zážitkov okolo Pardubíc. Bohužiaľ som sa na nejaký čas musel stať aj „pytliakom“. Jednou vecou som si však úplne istý. Nikdy a za nič na svete by som tieto chvíle nevymenil a som rád, že mi ich už nikto nemôže vziať. Navštívil som množstvo kališť, prepadlísk, skládok a lomov, ktoré nespadajú pod rybársky zväz. Zistil som, že aj tam sa dajú nachytať krásne ryby a zažiť radosť z trofejného úlovku. Keby nebolo rybárskej stráže, ktorá mi vtedy odobrala povolenku, zrejme by som sa po takých vodách nikdy nepátral. Určite by som nezažil toľko vzrušujúcich momentov a kto vie, či by som nachytal toľko krásnych rýb.
Podľa rybárskeho poriadku asi nie som správny rybár a vo chvíli, keď píšem tieto riadky, ním nie som ani teraz. Zrejme ním ani nebudem, a ak sa správny rybár vyznačuje len tým, že dodržiava čas lovu, tak ním skutočne nechcem byť. Nepotrebujem vyhrávať na výborovej schôdzi s tromi metrákmi odchytených rýb ročne, aby som bol ten najlepší. To nie je mojím cieľom ani heslom skutočného športového rybára. Bohatstvo športového rybolovu tkvie úplne v iných hodnotách. Som asi iný človek a iný rybár. Som rád taký, aký som, a verím, že sa nikdy za seba nebudem hanbiť.
Najlepšie príbehy sa šíria potichu. Od vody k vode. Od rybára k rybárovi. Pridaj sa k tým, ktorí idú hlbšie.
Získaj aj príbehy a obsah, ktoré inde neuvidíš.
Odoberať príspevky
