Saint Cassien – V znamení whisky

Vtom mi chalani cez vysielačku hlásili prvé úspechy. Tomáš zdolal šupinatého kapra a lysca na plávajúci Ananás. Zdalo sa teda, že chalani sú na správnom mieste. Mne sa prúty vôbec nepohli a v okolí som nezaznamenal jedinú aktivitu rýb. Nemal som z toho veľmi dobrý pocit. Rýchlo sa stmievalo, a tak som ležal v bivaku, pozeral do tmy a premýšľal. Znovu sa ozvala vysielačka položená pod lehátkom a chalani mi hlásili, že u nich je to doslova ako na kúpalisku. Kapry neskutočne skákali a vychádzali od hrádze. Na tom lehátku ma išlo rozdrapiť a najradšej by som sa zbalil a išiel za nimi. U mňa bola voda úplne mŕtva. Spomenul som si na jarnú výpravu, keď mi kapry skákali priamo nad montážami a ja som nedokázal spraviť záber. Chytal som pätnásť metrov od brehu a mal som tam plávajúce boilies umiestnené 15 cm nad dnom. Krásne voňavé. Sedel som na kameni kúsok od vody a sledoval kaprie predstavenie. Nebol to jeden kapor. Bolo ich viac. Zaujímavé bolo, že sa zo začiatku len vyhupovali, podobne ako delfíny, a potom začali skákať klasicky. Skákali veľmi blízko brehu a voda bola čistá, takže som si mohol všimnúť, že po výskoku sa za nimi voda jemne zakalila. Ryby sa kŕmili a zo žiabier im odpadávali kúsočky krmiva. Evidentne žrali. To boli teda rany. Celým telom skákali nad hladinu. Tu naozaj platilo porekadlo: „Ryba skáče, rybár plače!“ Kaprie predstavenie trvalo približne hodinu, kým vyčistili moje miesto od návnad, a potom zmizli, ktovie kam. Na druhý deň som sa presťahoval. Na novom mieste kapry vôbec neskákali, ale mal som záber a krásneho lysca s hmotnosťou 21 kg. Verím, že len čo kapry zistia, že ste na brehu, dokážu byť oveľa opatrnejšie a vo vašom priestore málokedy urobia chybu. Vtedy som sa presťahoval do skál, kde som zrejme vďaka momentu prekvapenia zdolal nádherného lysca, a nasledujúcu noc som mal dva zábery, z ktorých sa mi podarilo vytiahnuť 17-kilového namodralého lysca. Toto všetko mi preletelo hlavou v severnom ramene, keď som čakal na svoj prvý záber. Keď chytám sám, premietam si všetky skúsenosti, ktoré som pri vode zažil. Ide to oveľa ľahšie, než keď chytáte v partii. Hlavou sa mi preháňalo množstvo nápadov a myšlienok. Neskoro v noci som zaspal. Ráno ma zobudil prichádzajúci čln. Bol to Tomáš, ktorý mi hlásil ďalšieho kapra na brehu a tiež to, že Pepu rozboleli zuby a musí odísť domov, takže sa mám presťahovať na jeho miesto. Pepa tam za dva a pol dňa chytil jedného kapra okolo desiatich kilogramov. To bol oveľa lepší výsledok, než som mal ja. Na druhej strane zátoky jednoducho aktivita bola. Sám seba som v tom utvrdzoval, pretože niekedy som veľmi nerozhodný, či sa presťahovať, alebo ešte počkať. Jedno bolo isté: ak Pepu nevystriedam, ďalšie dni si tam už nesadnem. Cassien bol ako vždy na prasknutie. Nebolo čo riešiť. Objavila sa nová nádej. Počas nášho rozhovoru sa mi však swinger prilepil k prútu a cievka sa roztočila. Tomáš so mnou naskočil do člna a vyrazili sme na vodu. Ó, to bol pocit. Slnko svietilo a pod člnom bojoval kapor. Nakúkal som do vody, aby som ho konečne uvidel. Podľa ťahu to zrejme nebol žiadny obor, ale človek nikdy nevie. Vďaka čistej vode som ho čoskoro zazrel. Mal tak okolo desať, dvanásť kilogramov. Môj prvý zimný cassienský kapor skončil v podberáku a ja som akoby ožil!

Kapra sme vzali na breh a Tomáš ma s ním odfotil. Prút som oprel o bivak, sadol si a premýšľal, čo ďalej. Situácia sa trochu zamotala. Keby mi ten kapor nezabral, bolo by rozhodnuté. Balím a striedam Pepu. Bol to náhodný kapor? Alebo objavili moje kŕmne miesto a môžem očakávať ďalšie akcie? Ak sa nepresťahujem, miesto zase obsadí niekto iný. Tomáš odišiel k sebe. Potreboval som chvíľu pokoja, aby som sa mohol rozhodnúť. Kládol som si rôzne otázky. Nakoniec som sa rozhodol, že sa presťahujem. Nedalo sa nad tým uvažovať nejako logicky, štatisticky ani podobným spôsobom. Rybačka totiž často logická nie je. Niekedy sa jednoducho musíte rozhodnúť podľa toho, ako to cítite, a ja som to vtedy urobil práve tak. Rád spoznávam nové jazerá, ale aj nové miesta, hoci na jednej vode, a preto mi sťahovanie nerobí najmenší problém. Navyše som typ rybára, ktorý si so sebou vezie pár ponožiek, trochu konzerv a namiesto stoličky si radšej sadne na vedro. Takže do desiatich minút som bol zbalený v člne a o ďalšiu polhodinu som už okupoval druhú stranu severného ramena. Už ani neviem, ktorý deň som chytal. Myslím, že to bol piaty alebo šiesty. Čas utekal, ale stále mi zostávalo dosť dní na to, aby som svoj výsledok zlepšil. Hoci som bol hladný, zahryzol som do polotvrdej bagety a vyrazil sondovať nové miesto.

Po ľavej strane môjho miesta sa nachádzali skaly. Dno tam rýchlo klesalo, presnejšie povedané, padalo priamo do hĺbky 20 metrov. Hovoril som si, že to asi nie je úplne ideálne miesto. Keď som sa na člne priblížil ku kamenistému brehu, všimol som si, že steny skál sú na niektorých miestach porastené vodnými riasami a vyskytujú sa na nich vodné slimáky. Hneď mi napadlo, aká ľahko dostupná potrava to môže byť pre kapra. Veď si to predstavte! Kapor by sa nemusel nijako nakláňať ani nič dolovať, jednoducho by si „trhal“ vodnú háveď zo steny a zajedal by ju zeleninou v podobe rias. Z hlbších, priaznivejších a teplejších vôd mu stačí len vystúpiť a môže sa kŕmiť. Pritom nestratí veľa energie. V priebehu chvíľky mi hlavou prebehol celý tento teoretický príbeh. Musel som tam nejako dostať montáž. S Tomášom sme už asi rok chytali na trhačku, takže sme dokázali celkom dobre prezentovať nástrahu cez zátoku či cez strom, ale ako prezentovať montáž na stene skaly?

Už som to mal. Do skaly som zakliesnil konár a z neho som na trhačku zavesil montáž. Ideálny sklon skaly na uloženie montáže siahal iba do hĺbky jedného metra. „Hm... to nie je práve veľa, ale prečo to neskúsiť,“ preletelo mi hlavou. Mierny sklon skaly mi zaručoval, že vlasec neviedol vodným stĺpcom, ale bol opretý o stenu skaly. Rukou som si všetko poukladal presne tak, ako som potreboval. Niektoré časti montáže som ešte zamaskoval a nakoniec som kmeňový vlasec zavesil na trhací plavák na konári. Až potom som odklopil cievku a člnom odviezol prút na vidličku. Vlasec mi išiel od špičky prúta asi 50 metrov vzduchom ku konáru v skale. Tam bol priviazaný k plaváku na šestnástke vlasci a odtiaľ viedol rovno dole do vody. Mal som to vymyslené tak, že keby kapor zabral, slabý vlasec sa pretrhne a malý plavák pripevnený karabínkou ku kmeňovému vlascu by sa vymrštil ďalej od skál a držal by vlasec v bezpečnej vzdialenosti od najostrejších hrán. No, teda som sa s tým ale vyhral.

Mal som nastražené jedno zrezané boilies. Ako návnadu som rozpučil rozmočené boilies a urobil z nich cesto. To som natláčal do štrbín medzi kameňmi, aby sa tam udržalo a neskĺzlo do hĺbky. Nič iné mi nenapadlo. Vodu na mieste som ešte trochu zakalil rozpučeným boilies, snažil som sa vytvoriť akúsi boiliesovú polievku. Išlo mi len o to, aby som do vody pustil stopu potravy. Za pokus to jednoducho stálo. Keď som sa v noci za mesačného svetla pozeral na špičky prútov, hovoril som si, že som asi blázon. Čo som to zase vymyslel za blbosť. S Tomášom, ktorý ma prišiel navštíviť na člne, sme si z toho robili srandu, že tam chytím maximálne nejaké prehistorické skalné zviera. Keď sa mi však o chvíľu zatriasla špička prúta a následne sa narovnala, zvážnel som. Vlasec povolil, trhačka sa odtrhla a ja som chytil prút a začal navíjať. Necítil som žiadny odpor. Nevedel som, či mi do trhačky nevletela sova alebo netopier. Navíjal som voľný vlasec a po chvíli som začal cítiť jemný odpor. Nič veľké. „Aha, tak to ti zobral nejaký pekný pleskáč,“ vtipkoval kolega. Zaprel som sa do prúta a rybu rýchlejšie ťahal k sebe. Keď bola pár metrov od brehu, trochu oťažela. „Aha, malý kaprík, žiadny pleskáč,“ potešil som sa. Poprosil som Tomáša, aby mi ho odháčkoval. Rozsvietil čelovku a vtom vykríkol: „Ty vole, to si robíš prdel. Hovno pleskáč. To je prasa. Kurva, to je pekná ryba, určite nad dvadsať!“ Brzda navijaka sa mi roztočila a krátkym výpadom sa ryba zanorila do hlbín. Veľa síl nemala, to naozaj nie, ale vo mne sa v sekunde rozprúdila krv šialenou rýchlosťou. Bolo to tu. Ten pocit. To, čo prežívam zakaždým, keď si na ten zážitok spomeniem. O chvíľu bol ten neuveriteľný kaprí starec bezpečne v podberáku. Napätie vystriedala explózia eufórie a ja som bol od šťastia bez seba. Hneď po fotografovaní som šiel s kaprom aj v oblečení do vody. Bola ľadová, ale ten kapor to potreboval. Pomáhal som mu udržať stabilitu tela a podporoval ho pri odplávaní. Bol to skutočný starček. Keď sa vrátil do hlbín, začal som si spájať určité súvislosti a zakrátko som sa vydal na člne do tmy. Kam inam než do tých skalnatých miest, odkiaľ chodia tie najväčšie pleskáče! Kapry tam naozaj boli, takže som vzal viac ako polovicu krmenia, ktoré mi ešte zostávalo, a plošne som rozkŕmil. Použil som asi 20 kg Ananásu a trochu tigrieho orecha. Podobne kŕmil „Blažena“ na druhej strane, takže sme mali celú zátoku rozkŕmenú rovnakou návnadou. Karty boli rozdané!