Keď ma pohltil lov kaprov
Keď jeden záber zmení obyčajné chytanie na cestu, z ktorej sa človeku už nechce vrátiť.
Ako som písal v minulom článku, moje začiatky rybárčenia siahajú do veľmi mladých rokov. Vlastne odkedy si pamätám svet, už som mal prút v ruke a sedel som v záhrade pri rieke Ploučnici. Pre mňa to vtedy bolo niečo úplne prirodzené. Iní sa hrali na ihrisku, ja som sledoval plavák a čakal, čo sa pod hladinou pohne.
Postupom času sme začali jazdiť aj na Labe. A stále to bolo také to klasické chytanie všetkého, čo prepláva. Fúkačka, kukurica, naparená žemľa, kolienka. Vrcholom vtedajšej taktiky boli štyri zrnká kukurice na háčiku. Veľa rokov som väčšinu času chytal na feeder a bol som spokojný. O boilies som vedel, ale nikto z môjho okolia na ne nechytal, takže ma to nijako zvlášť neťahalo.
Potom však prišiel kamarát Fanda. Povedal mi, že po rokoch začne znova chodiť na ryby a že by sme mohli vyrážať spolu. Slovo dalo slovo a zrazu sme sedeli u nás „na Husárni“ a plánovali ďalšie vychádzky.
Po pár spoločných výpravách mi Fanda hovorí, že má dobrého kamaráta Standu. Vraj chytá veľké ryby na Labe, hlavne sumce, a začína loviť na vábničku. V tom čase to bola takmer mágia. Vedelo to len pár ľudí v republike, alebo aspoň pár z tých, ktorých človek mohol vidieť v časopisoch a na internete.
Moja odpoveď bola rýchla a jasná:
„Tak to dohodni.“ 😀
A netrvalo dlho a stál som pri Labe so svojím menovcom Standom a jeho kamarátom Márom. A práve Mára bol stopercentný kaprár.
Prebehlo pár spoločných výprav, počas ktorých som skúšal všetko, čo oni už dobre ovládali. Sumčiarinu, ťažkú kaprárinu, veci, ktoré som dovtedy poznal len z časopisov a videí. Ja som väčšinu času len pozeral, krútil hlavou a nasával všetko nové. Bolo to neuveriteľné.
Lenže v hlave som mal guláš.
Ísť s Márom na kapry?
Alebo so Standom na sumce?
Chvíľu trvalo, kým si to všetko sadlo. Asi jednu až dve sezóny som hľadal, čo je vlastne moja cesta. Až postupom času som si uvedomil, že práve kaprárina je to, čo ma ťahá najviac.
Prišla sezóna 2014 a ja som sa s Márom dohodol na víkende pri Labe. V začiatkoch mi veľmi pomohol. Ukázal mi uzly, nadväzce, základné princípy a hlavne mi odovzdal skúsenosti, ktoré mi ušetrili niekoľko rokov tápaní.
Prvú noc sa nič nedialo.
Druhú noc to však prišlo.
Môj prvý cielený záber na boilies.
Na ten okamih nikdy nezabudnem. Zdvihol som prút a ryba len išla preč. Neveriacky som na ňu pozeral. Niekoľkokrát Márovi hovorím, že niekde viaznem, že to snáď nie je možné. A on sa len smial. Bolo vidieť, že má radosť.
„Nie, to je v pohode. To je proste veľká silná ryba.“
Po niekoľkých desiatkach minút sa mi podarilo kapra zdolať. A stále som tomu nemohol uveriť.
Podarilo sa to.
Mal som kapra 14 kíl.
Neskutočná radosť. Fotka, rýchle pustenie späť a potom prišiel pocit, ktorý sa ťažko opisuje. V hlave všetko zapadlo na svoje miesto a ty vieš, že toto chceš zažívať znova a znova. Že v tom chceš byť lepší. Nie kvôli internetu, nie kvôli sieťam, nie kvôli obdivu ostatných.
Ale kvôli tomu pocitu.
Nemusí to tak mať každý. Ale keď niečo také nájdeš, si šťastný človek. Nie stále. Ale v tých chvíľach určite. A potom aj vtedy, keď si na ne spätne spomenieš.
Samozrejme, bol v tom kus začiatočníckeho šťastia. Potom prišlo niekoľko rokov, keď sa nedarilo a bol to boj. Ale v hlave som to mal nastavené správne. Neúspechy ma netlačili od vody. Naopak, ťahali ma k nej ešte viac. Chcel som prísť na to, prečo to nejde.
Dnes už však viem, že ani toto nie je vždy správne. Niekedy je lepšie urobiť krok späť. Dať si odstup. Nechať veci dozrieť.
Pretože každý rybár si prejde obdobím, keď tlačí na pílu. Chce viac, rýchlejšie, hneď. Až časom zistí, že práve vo chvíli, keď prestane tlačiť, sa začne niečo meniť.
Zrazu ide všetko lepšie.
Pokojnejšie.
Prirodzenejšie.
Je to cesta, ktorou si musí prejsť každý sám. Alebo aspoň väčšina z nás.
A práve preto dnes viem jednu jednoduchú vec:
Cesta je cieľ.
Najlepšie príbehy sa šíria potichu. Od vody k vode. Od rybára k rybárovi. Pridaj sa k tým, ktorí idú hlbšie.
Získaj aj príbehy a obsah, ktoré inde neuvidíš.
Odoberať príspevky
