V znamení rieky
Rieka neodpovedala hneď. Ale niečo vo mne vedelo, že som na správnom mieste.
Píše sa rok 2017 a ja miznem
Po dvanástich rokoch v meste sa vytrácam tam, kde mi bolo vždy najlepšie. Späť na vidiek. Nie úplne domov, nie tam, kde som ako chlapec chytal v potoku za domom. Ale so ženou si konečne plníme sen, ktorý sme roky len odkladali. Kúpili sme si dom na samote. Pri lese.
Žiadna novostavba, žiadna biela omietka. Skôr zrub. Drevo, kameň, kúsok zeme a pod oknami malá riečka. Divoká. Všetko je tu iné. A všetko je tu tak, ako má byť.
Specimen Hunter nie je výmysel. Nie je to projekt, ktorý má dobre vyzerať. Je to toto. Takto žijem. Takto chcem žiť.
Mám k prírode vzťah, ktorý sa nedá opísať. Od detstva. Nechcem len občas vybehnúť von. Chcem v nej byť. Dýchať s ňou. Od rána do noci. Žiadne svetlá, žiadne siete, žiadny hluk. Len my dvaja. A okolo nás to, čo nikto neskrotí.
O živote v prírode by som ti vedel písať dlho. Ale to teraz nie je podstatné. Len chcem, aby si vedel, prečo o tom hovorím. Prečo začínam osobne.
Pretože chcem, aby si vedel, kto som. A že tento projekt nie je len pozlátko. Žiadny marketing. Žiadne prázdne frázy. Je to niečo iné.
A aj preto, že táto zmena – ten dom, ten les, ten pokoj – mi priniesla ešte jednu vec.
Objavil som novú rieku. Menšiu, tichú. Plnú meandrov. A až časom som zistil, že je aj plná rýb. Ale predbiehal by som.
Vráťme sa späť. Na začiatok. Ako to pri príbehoch býva. Nemôžeš ukázať všetko naraz.
Viem, že príbeh plný veľkých rýb by potešil každého. Ale ako dlho by vydržal? Bez cesty to stratí čaro.
Všetko, čo má zmysel, bolí. A trvá to. Keby to bolo inak, prestalo by to baviť.
Takže späť. Niekedy okolo roku 2019. Vtedy som začal objavovať túto riečku. Pomalinky. Po svojom. A ona sa nechala. Trochu. Ale nikdy úplne. Ani za sto rokov ju nespoznáš. A možno práve preto sa oplatí pri nej zostať.
V znamení rieky…
Je ráno a vstávam na ryby. Pôvodne som mal v pláne vstať o pár hodín skôr, ale po včerajšom pracovnom dni som to zvládol až na tretí budík. V rýchlosti varím kávu do termosky, balím ju spolu s raňajkami do pripravenej batožiny a vyrážam smerom k rieke. Celý týždeň bolo krásne teplé počasie, no cez víkend to, ako obvykle, padá.
Po príchode k vode zisťujem, že som tu sám, nikde ani noha. Tak to mám najradšej.
Vracia sa sem po viac než troch týždňoch. Tento rok som si dal záväzok tráviť tu všetok voľný čas a vyťažiť z tohto úseku maximum.
Na tomto úseku budem dnes loviť už tretíkrát. Predchádzajúce dve vychádzky mi priniesli len zopár jalcov, kapor zatiaľ žiadny.
Prvú výpravu som podnikol 2. marca. Miesto som si pripravoval už týždeň vopred a len som čakal, kým sa tok upokojí. Lovil som v menších prepadlinách pod starými stromami – v tom čase to bolo jediné miesto, kde zostávali montáže aspoň pol hodiny čisté. Bola to len krátka vychádzka na pár hodín a výsledok už poznáš. Potom prišli ďalšie dažde a rieka bola na štrnásť dní nechytateľná. Ďalšiu šancu som dostal 15. marca, tentoraz som si pripravil miesto v menšom meandri. Jeden prút som poslal na okraj koryta, druhý do pobrežných partií. Znova prišli len jalce, pri vode som vydržal niečo cez tri hodiny, kým ma nevyhnal dážď – super.
Menšie aj väčšie prehánky pokračovali aj nasledujúci týždeň a potom trvalo takmer ďalšie dva týždne, kým sa rieka upokojila
Ideme teda na misiu číslo tri
Prechádzam okolo úseku rieky a rozhodujem sa, ktoré miesto si vyberiem. Tentoraz chcem skúsiť pokojnejšiu časť nad haťou – je tu množstvo kríkov a popadaných stromov a vďaka tichej vode môžem konečne loviť po celej šírke rieky.
Auto teda nechávam kúsok od rieky a vyrážam k spomínanému úseku.
Keď dorazím k prvému z dvoch vybraných miest, nechávam tam veci a vyrážam preskúmať druhé miesto a celý tento úsek.
Miesta sú si až na pár prekážok dosť podobné, ale na prvom fleku mám viac možností.
Zostávam teda na prvom mieste.
Celý čas sledujem hladinu vody a hľadám čokoľvek, čo by mi naznačilo prítomnosť rýb – nič sa nedeje.
Miesta na umiestnenie montáží teda vyberám podľa skúseností – jeden prút plánujem nahodiť asi 20 metrov po prúde pod previsnutý strom, druhý niečo cez 50 metrov po prúde k zatopeným kríkom na opačnom brehu.
Beriem teda krmivo a idem čo najbližšie k týmto miestam.
Miesto pod previsnutým stromom zakrmujem tromi hrsťami peliet a rovnakým množstvom boilies. Nemetám všetku návnadu na jedno miesto, ale skôr ju rozsypávam plošne naprieč riekou. Ryby v rieke, rovnako ako v stojatej vode, sa pohybujú – týmto im chcem vytvoriť akúsi pomyselnú bariéru.
Vrátim sa späť na lovné miesto a vybaľujem výstroj. Všetko som mal pripravené už doma, takže montáže sú na svojich miestach celkom rýchlo.
Do zakŕmeného miesta posielam boilies, ktoré som sa rozhodol tento rok otestovať – ide o produkt Nash Scopex Squid v kombinácii s Citruz Pop Ups Pink rovnakej značky. Túto nástrahu skúšam na každej tohtoročnej výprave. Jeden prút mám vždy na testovanie, druhý na overenú klasiku.
Overená klasika je v tomto prípade Live System. V studenej vode mi vždy funguje výborne a na tej istej rieke, o pár desiatok kilometrov vyššie, mi priniesol krásneho päťkilového kapra.
Teraz sa asi niektorí z vás zhrozili – päť kilo kapor? Akože vážne?
Áno, vážne.
Možno by som vám mal ešte trochu priblížiť spomínanú rieku.
Uvediem to teda na pravú mieru – rieka, o ktorej píšem, je pre mnohých skôr väčší potok. Hĺbka len zriedka presiahne 1,5 metra a najširšie miesto má tak 12 metrov. V letných dňoch sa na hladine občas objaví pár násaďákov a o väčších rybách sa skôr len hovorí a sníva.
Samozrejme každý pozná niekoho, kto pozná niekoho ďalšieho, kto tu chytil kapra s hmotnosťou desať a viac kíl – ale dôkazy akosi chýbajú a príbehy majú značné medzery.
Nech je to akokoľvek, aj ja verím, že sa tu nájde nejaká väčšia ryba. Sám som o pár kilometrov vyššie videl asi tri ryby nad 8 kg. Síce to bolo už pred pár rokmi, ale čo.
Rýb je tu naozaj málo a sú veľmi skúsené – inak by už neboli.
Okrem mojej ryby o pár kilometrov vyššie proti prúdu viem ešte o jednej ulovenej rybe okolo 9 kg. Inak nič.
A práve to robí túto lokalitu pre mňa zaujímavou.
Chcem tu stráviť naozaj veľa času. Chcem spoznať celý cyklus, prejsť všetky miesta a vyskúšať každú možnosť. A nakoniec, keď ulovím rybu čo i len o niečo väčšiu ako bola tá predošlá, je to neuveriteľný úspech. Veľké ryby na miestach, kde ich je dostatok, dokáže chytiť každý – ale skúste uloviť 10kg kapra na úseku rieky, ktorý má niekoľko kilometrov, na mieste, kde je len on, alebo nanajvýš ešte dve podobné ryby. Tá ryba sa nedožila svojho veku náhodou – ale preto, že sa nikdy nedala nachytať.
Nepripomína vám to trochu rybolov v anglickom štýle? Mne áno. A práve to ma láka ešte viac.
Cielene prekabátiť jednu, dve ryby – a úspech zopakovať
Aby som túto misiu ešte viac ozvláštnil, plánujem zdokumentovať všetky ryby, ktoré ulovím, a pri opakovanom úlovku ich archivovať a porovnávať.
Toľko k projektu a k vode, kde lovím – poďme späť k aktuálnemu lovu.
Montáže sú na svojich miestach a ja si sadám na vedro s krmivom priamo k prútom. Nehodlám nič riskovať – k prekážkam to majú naozaj blízko, a tak nechávam brzdy úplne dotiahnuté.
Pasce sú nastražené a ja si konečne môžem vychutnať raňajky a kávu. Celý čas sledujem hladinu. Na mojom mieste sa nič nedeje, ale asi o 100 metrov vyššie sa začínajú ukazovať ryby – nie som si istý, ale asi jalce. Asi po 30 minútach sa aktivita posúva smerom ku mne. Teraz už viem, že sú to jalce. Uplynula hodina a prichádza prvý záber – jalec. Do kelu. Pri vyberaní háčika má plnú tlamu rozpadnutých peliet – tak to je vybavené.
Zvláštne je, že záber prišiel na singlovú nástrahu asi 30 metrov od zakŕmeného miesta. A na prút z nakŕmenej plochy nič.
Dám nástrahu späť do vody a uvidíme.
Ďalší záber na seba nenechá dlho čakať – a opäť jalec. Tentoraz mením umiestnenie montáže a skúšam podmytý breh na opačnej strane. Ešte viac sa vzďaľujem od zakŕmeného miesta.
Dnes síce nie je práve ideálne počasie a úprimne mi začína byť celkom chladno, ale to prebúdzajúce sa jaro naokolo je úchvatné.
Sedím nehybne na brehu, počúvam spev vtákov, sledujem kačice, ako pokojne plávajú okolo, a vnímam, ako zo zeme všade okolo mňa vyrážajú čerstvé výhonky. Len dva metre odo mňa pristane drobný vtáčik a začína zbierať vetvičky na hniezdo – ďalší si sadá hneď vedľa a ďalší takmer na moju topánku. Bojím sa pohnúť, aby som ich nevyľakal. Je to neskutočné. Pár metrov od miesta, kde sedím, šantia šťuky v pobrežných trávach – a o kúsok ďalej ďalšie. Je to naozaj nádhera.
Jalce teraz dali na chvíľu pokoj a ja vnímam len tú krásu okolo seba. To, čo príde vzápätí, je irónia všetkých irónií.
Po chvíli relaxovania ma napadlo vymeniť sledovanie hladiny za mobil – chcel som si pozrieť niečo na internete, samozrejme v súvislosti s rybárčením. A práve vtedy sa stalo niečo, čo som ešte nikdy nezažil.
Montáže mám, ako som už písal, umiestnené na dokonalých hotspotoch. Sedím nalepený na prútoch, tesne na brehu, a prúty mi trčia približne meter nad hladinu. Z ničoho nič vylietol krásne zafarbený šupinatý kapor, odhadom okolo 60 cm, takmer pod nohy. Vyskočil ako ich poznáme – asi meter od brehu, priamo pod prúty a zhodil mi prút zo signalizátora. To sa volá irónia. Nastavil som pasce do prekážok – a kapor mi leží pod brehom pri nohách. Neuveriteľné.
Práve som sa dostal do približne polovice času, ktorý tu dnes môžem stráviť. Sťahujem prúty, kontrolujem montáže a následne ich posielam späť. Po niekoľkých minútach pozorujem ďalšieho kapra – asi 100 metrov po prúde. Opäť sa vynoril, tentokrát menšia ryba, asi 40 cm.
Občas mi poskočia prúty od útokov menších jalcov, a potom všetko stíchne.
Po pár minútach si však začínam všímať zvláštnu vec – hneď ako prúty stíchli a jalce očividne opustili zakŕmené miesto, začínajú sa objavovať známky rytia. Postupne, v rôznych intervaloch, sa vynárajú retiazky stúpajúcich bubliniek. Kapre prichádzajú.
Podľa môjho názoru sa stalo nasledovné:
Ráno som zakŕmil. Jalce objavili atraktívnu hostinu, okamžite vysali všetky väčšie častice a posunuli sa ďalej. Potom prišli kapre a vysávajú zo dna zvyšky a drobné návnady.
Skúsim tento priebeh overiť a zopakovať. Ak sa nemýlim, v budúcnosti to môžem využiť vo svoj prospech. Len ešte nájsť nástrahu, ktorú jalec nechá tak a kapor ju neodmietne. Zatiaľ mi tie potvory zožrali všetko, čo som tam kedy poslal.
Každopádne, čas sa kráti a musím začať baliť. A tu prichádza irónia číslo dve.
Celý deň tu pekne mrznem, fúka a slnko sa nie a nie prebíjať cez mraky. Len čo však skladám posledný prút, obloha sa čistí a slnko začína poriadne svietiť. Čo už, môžem sa len zasmiať.
Po ceste k autu sa zastavujem na niekoľkých miestach a sledujem všadeprítomné šťuky a ich nádherné vzory a sfarbenie. Tretia mini výprava je za nami a vytúžený úspech opäť neprišiel. Ale ako som písal – voda je náročná a sezóna sa ešte len prebúdza. Som spokojný. Som opäť o krok bližšie k svojmu cieľu. A kto vie – možno to príde už zajtra, o týždeň či mesiac. Ale viem, že to príde.
Budem sa tešiť na ďalšie dobrodružstvo.
Najlepšie príbehy sa šíria potichu. Od vody k vode. Od rybára k rybárovi. Pridaj sa k tým, ktorí idú hlbšie.
Získaj aj príbehy a obsah, ktoré inde neuvidíš.
Odoberať príspevky
