Zápisok z mladosti: Rieka plná rýb
Bola to rieka, kto ma naučil, ako držať prút. A ako sa nezlomiť.
Nedá sa ani spočítať, koľkokrát som si svoju vytúženú rieku predstavoval. Viděl som ju úplne jasne, hoci som tam nikdy nebol. V noci mi voda pretekajúca cez jazerá spievala do snov najkrajšie piesne, aké som kedy počul. Stále ich počujem. Predstavoval som si, za akým kameňom sa skrýva aká ryba. Občas som videl aj pod hladinu, kde plávali tisíce beličiek, ktoré ladne mávali oranžovými plutvičkami. Sem a tam kŕdeľ narušil ostriež a zdola zo dna vykúkala hadia hlava. Dlho som sa tešil na deň, keď ma dedo vezme za kráľom rieky. Nedokázal som už hovoriť o ničom inom. Blížili sa moje deviate narodeniny.
Deň mojich narodenín! Azda najkrajší deň môjho života. Od deda som skutočne dostal prvý prút. „Konečne mám svoj vlastný,“ tešil som sa. Bol maličký a nie taký ťažký ako tie dedove. Ďalšie darčeky ma nezaujímali. Obul som si čižmy, v hnojisku vykopával jednu dážďovku za druhou a radosť zo mňa priamo sršala. Vedel som, že dnes uvidím čarovnú rieku.
V údolí medzi stromami sa kľukatí striebristá rieka. Je presne taká ako v snoch. Bežím k nej, aj keď ma vysoká tráva šľahá do očí. Chcem sa jej dotknúť. Padám na zem a ponáram ruky. Dlanami hladím vodu. Nádherne vonia a chutí tak sladko. Vôňa lúčnych kvetov, lesov, rieky. Je to najkrajšie miesto na svete.
„Dedko, tam je splav a tam zase náhon s lávkou.“ Neviem, kam skôr. Pri splave stojí rybár. Má dlhé zelené čižmy, zelenú košeľu a klobúk so sojčími pierkami. Sadol som si do trávy a z diaľky pozoroval jeho umenie. Ťahal jednu beličku za druhou. Pravý kráľ. „Tak poď pozdraviť pána Habarta,“ povedal dedo. Hrdý som uchopil svoj malý prútik a vydal sa za ním. „Dobrý deň,“ slušne som pozdravil. „Petrov zdar, tak ty si dedkov chlapček?“ odpovedal. Okamžite som deda chytil za rukáv. Pán Habart sa zasmial, otočil sa k rieke a znovu nahodil. Jeho splavák z husieho brka sa pohupoval na hladine a s citom odmotával vlasec z navijaku. Púšťal brko nižšie, potom ho zasa zastavil. Presne na mieste, kde sa voda krútila späť. Pierko sa ponorilo a na hladine sa v okamihu zjavilo striebristé telo. Veľká belička smeruje do plechového vedra.
Dedko odchádza na huby a necháva ma samého s pánom Habartom. Nechcem zaostávať, a tak sa snažím naviazať háčik so splavákom. Ruky sa mi trasú, nejde mi to. „Tak, chlapče, poď sem, všetko ti ukážem.“ Pán Habart odkladá prút do trávy a ukazuje mi, ako správne naviazať háčik. Veľmi sa hanbím, pretože to viem. Nechápem, prečo práve teraz mi to nejde? Sledujem rybárove staré ruky a učím sa novým uzlom. Sú jednoduchšie než tie, čo som poznal. A držia. Po chvíli si háčik naväzujem sám tak, ako som sa novonaučil. Hanblivosť zo mňa rýchlo opadá a s pánom Habartom si začínam rozumieť. Navliekam dážďovku na háčik a šup s ňou do vody. Zabudol som si odklopiť navijak, a tak mi splavák skončil pod nohami. Na druhý pokus sa mi všetko podarilo. Splavák dopadol na hladinu. Voda ho však rýchlo unáša, už naň skoro nevidím… Tam sa potopil a ja prudko zasekol. Rybu som premárnil. Znovu teda nahadzujem. Splaváčik pláva tou istou cestou, tam k pobrežnému rákosiu, kde sa opäť ponára. Znovu som zasekol a nič. „Vy, ryby jedny, tak tu ste.“ Popochádzam nižšie po brehu a dážďovku im servírujem priamo do ich hniezda. Splavák sa mi znovu ponára, ale rybu nemám. Nerozumiem tomu. Otáčam sa na pána Habarta, ktorý sedí na kameni a pozoruje ma. „Chlapče, poď sem, to ti nerobí žiadna ryba, ale voda ti ťahá ku dnu vlasec a s ním aj splavák. Keď nahodíš, musíš sledovať vodu, jej prúdy, vlnky a spätné ťahy. Keď ti ťahá, povoľ z cievky, a keď sa ti splavák dostane do spätného ťahu, tak si zase navíň. So splavákom musíš byť v kontakte.“ Nečakal som, že to bude také ťažké. Pán Habart vhodil do stredu rieky kus borovicovej kôry a prikázal mi, aby som ju sledoval. „Vidíš, ako ju voda ťahá?“ Čoskoro bola mimo náš dohľad a pán Habart vhodil o kúsok bližšie do vody ďalšiu kôru. Poposúvala sa a potom sa zase vrátila. Takto stále dokola, až skončila pod našimi nohami. „Prúd vody neovláda len kus dreva, ale všetky ryby a hlavne ich potravu. Tvoj splavák sa musí pohybovať voľne ako to drevo. Rovnako tak sa vo vode správa rybia potrava. Ak sa neprispôsobíš, ryby nechytíš!“ Kráľ rybárov mi odstrihol môj pracne naviazaný háčik, vhodil do vody ďalšiu kôru a ja som nahodil len splavák. „Tak, a teraz sa snaž byť čo najbližšie ku kôre.“ Chvíľu povoľujem, potom zase navíjam. Mávam s prútom hore a dole, doľava a doprava. Začína sa mi to dariť a môj korkový splavák sa pohybuje oveľa prirodzenejšie. „Dobre, chlapče, dobre. Teraz si môžeš naviazať háčik a povodiť si beličku.“ Háčik som rýchlo naviazal. Navliekol šťavnatú dážďovku s typickým hnojovým pachom a nahodil. Splaváčik som nechal voľne pohupovať a vzápätí zdolávam svoju prvú beličku. Mám nesmiernu radosť. Aj kráľ rieky sa smeje. Prišiel druhý náhod, druhá belička, tretí náhod, tretia belička. Je ich naozaj plná rieka. Prežívam snáď najkrajší deň svojho života. Obaja dvaja spolu stojíme na kameňoch. Synchrónne nahadzujeme aj zdolávame ryby. My dvaja sme dokonalá dvojica a ja som nikdy netušil, že sa naučím tak rýchlo ovládať rieku.
Dedko sa vrátil z húb a nestačil sa čudovať. Pyšne som zasekával beličky a cítil som sa ako v rozprávke. Splav šumel, vtáci spievali a ryby brali. Je to najkrajšie miesto na svete.
„Pán Habart, a sú tu niekde aj iné ryby?“ spýtal som sa vyzývavo.
„Áno, nad splavom sú ostrieže, v náhone pstruhy a dolu v tôniach pleskáče.“ Musel som všetko vyskúšať. Mal pravdu. Žížalu mi vzal ostriež a v náhone aj dúhový krásavec. Ruku si vždy namočím skôr, než rybu uchopím – presne tak, ako ma učil dedko. Vnímam jeho farby, hnedozelený chrbát, svetlejšie boky s červenými bodkami, ktoré sú svetlo orámované. A medzi chrbtovou a chvostovou plutvou má malú tukovú plutvičku. Počúvam pána Habarta, ako mi vysvetľuje, že práve podľa nej spoznám lososovité ryby – teda aj pstruha dúhového, sivoňa amerického a kráľovnú riek, hlavatku, ktorá však v Chrudimke nežije. Hltám každé jeho slovo. Medzitým sa dedko už chystá na odchod. „Dedko, prosím, ešte chcem ísť k tônam na pleskáče.“ Dedko prikývol a ja som bol v okamihu vo vysokej tráve. Utekal som tam, kam ma poslal pán Habart – do tôn, ktoré obývajú veľké pleskáče. Rieka je tu iná. Pokojná, temnejšia. Proudy nie sú až tak viditeľné. Pán Habart ma s dedkom došli a ja som prechytával rieku. Bol to raj na zemi. Nahodil som proti prúdu a kráčal som so splávkom. Nechal som ho voľne splavovať. Nič sa však nedialo. „Chlapče, nemôžeš chodiť hore-dolu. Takto si všetky ryby vyplašíš, nehovoriac o tom, že vrháš do vody tieň. Stoj na mieste a nahoď proti prúdu. Povolený vlasec drž, kým jasne uvidíš splávok.“ Poslúchol som skúseného rybára. Stále sa však nič nedialo. Splávok sa ani nepohol a dedko ma definitívne zavolal k odchodu. „Ešte tri náhody, dedko!“ presadil som si. Tie som podľa rád pána Habarta smeroval k obrovskému balvanu. Tam, kde vraj bola najväčšia hĺbka. Posledný hod sa mi vydaril – splávok dopadol tesne nad balvan. Povolený vlasec ho nechal stiahnuť prúdom priamo k nemu. Tam sa zastavil a v okamihu zmizol pod hladinou. Zasekol som a prút sa prehol. Panečku, to je iný boj. Pleskáč využíval prúd a nechával sa unášať nadol. Bil sa o život plnou silou. Dokonca si vzal z brzdy, ktorú mi pre istotu nastavil pán Habart. Bola to naozaj silná ryba, ale s takými učiteľmi za chrbtom sa tento súboj nedal prehrať…
Mojou ďalšou veľkou vášňou bol šport, ku ktorému ma od útleho veku viedol otec. Ráno som začínal na tréningu hokejovej prípravky, popoludní som trávil na futbale a deň som zakončil u nás na dvore s malou hokejkou, ktorou som bez prestávky strieľal do steny. Takto som prežil všetky všedné dni a nepochyboval som, že raz budem ako Wayne Gretzky alebo Karel Poborský. V piatej triede som nastúpil na športovú školu a začal sa naplno venovať hokeju. Počas týždňa bol každý deň tréning a cez víkend, ak som nehral, sme chodili na Seč. Postupne pribúdali zápasy a zo mňa rástol výborný hokejista. No chvíľ na rybách ubúdalo. Nastupoval som v jednej päťke s Alešom Hemským (sedeli sme spolu v lavici celú základnú školu), ktorý dnes hrá za Edmonton Oilers. A na pravom krídle s nami hrával Petr Průcha – spolu sme okrem dávania gólov chodili aj chytať ryby. Vtedy bol naším veľkým idolom Jaromír Jágr. (Preboha, on ešte hrá.) Raz sme sedeli pri móle na zubáčoch, keď mi pliešok začal poskakovať po kameňoch. Zasekol som a z hlbín vytiahol obrovského zubáča. Dali sme ho do vezírka a utekali sa s týmto veľkolepým úlovkom pochváliť na chatu. Dedko uznalo kývol hlavou a šiel roztopiť gril. Babka pripravila dosku a nože, aby sme rybu očistili. Lenže mne sa stále triasli ruky vzrušením z veľkého zápasu, a tak som dal nôž Petrovi, ktorý odrezal hlavu. Vtedy ma poprosil, či si ju nemôže nechať vypreparovať, pretože takú rybu už nechytí. Keď som sa ho spýtal prečo, bez zaváhania odpovedal, že bude spolu s Jardom Jágróm váľať v najslávnejšej hokejovej lige planéty NHL a nebude mať čas! (Petr je neuveriteľný dreč a len málokomu z nášho vtedajšieho kádra by som to prial viac.) Daroval som mu zubáčiu hlavu a o pár rokov neskôr som mu fandil pri televízii, keď prvýkrát nastúpil s Jágrom v jednej päťke a o nejaký čas potom spolu vyhrali titul Majstra sveta! Človek by sa nemal báť snívať veľké sny, pretože len tak sa môžu splniť! Petr šiel za svojím cieľom s oveľa väčším odhodlaním než ja. Ja som svoje poslanie objavil o niečo neskôr a na úplne inom ihrisku.
V mojom živote potom nastalo ťažké obdobie, pretože sa rodičia rozvádzali. Ten čas bol pre mňa veľmi ťažký. Po nekončiacich hádkach rodičov súd rozhodol, že spolu so sestrou zostaneme v starostlivosti mamy. K otcovi sme v tom čase chodili len veľmi málo a celé to stálo za starú bačkoru. Finančne náročný hokej bol pre moju mamu veľkým problémom. Do toho si ešte našla priateľa, s ktorým sme si do oka práve nepadli. Ja som vlastne nemal rád vôbec nikoho, kto sa točil okolo nej alebo môjho otca. Chcel som vrátiť čas, aby všetko bolo ako predtým. Ako jedna rodina. Vyrovnával som sa s tým veľmi ťažko, a dokonca som musel navštevovať psychológov. Pamätám si, ako som im musel kresliť obrázky. Zrejme podľa nich hodnotili môj stav. Stále som im dookola kreslil ryby, ryby a znova ryby. Keď som na ne myslel, bolo mi oveľa lepšie. Preto som obmedzil šport a starká s dedkom ma začali brať na chatu stále častejšie. Tam mi bolo najlepšie. Pri vode, na móle a s rybármi, ktorí sedeli okolo priehrady. Zabudol som na všetko, čo sa odohrávalo u nás doma. Bola to najlepšia terapia na svete!
So svojím malým prútom značky Lipno, ktorý som dostal od deda, som prechytal hádam každý kútik, každú tônku, hĺbku aj plytčinu. Vedel som, kde sa trú kapre, zubáče a sumce. Rybári mi začali hovoriť „pán starosta“. Vždy, keď sme prišli na chatu, vklzol som do holín a bežal k vode, aby som zistil, čo sa kde chytilo, kam fúkal vietor a aký bol silný. Obehol som polovicu priehrady a pri každom sa zastavil na kus reči a skontroloval im obsah vezírika. Večer som vyhodnotil, kam na nich pôjdem. Bolo však nutné ísť skoro spať. Pravidlo znelo, že čím rýchlejšie zaspím, tým skôr na nich vyrazím. Vstával som ešte za tmy, hlavne som musel byť hore skôr, než sa zobudil dedo. Pekne potichu som zbehol schody do garáže, batoh hodil na chrbát a rýchlo k vode. Keď som zobudil deda, vymyslel mi nejakú úlohu a na ryby som mohol až po jej splnení. Plieval som maliny, kosil trávu, kŕmil králiky, natieral plot. Babka ma zakaždým ľutovala a prehovárala deda, aby ma už pustil. Keď videla, ako sa trápim, zavolala z balkóna: „Choď k vode, prinesiem ti desiatu!“ Dedo mi v rybárčine fandil, ale ako stavebný inžinier chcel, aby zo mňa niečo bolo, pretože rybárina ma predsa nikdy nemôže živiť. (Dedo, som rád, že si sa aj raz mýlil.) Dedo ma nielen vychoval v štýle „bez práce nie sú koláče“, ale staral sa aj o moje vzdelanie, písal so mnou cvičné diktáty a počítal. V šiestej triede vzal učebnicu ôsmičky a začali hodiny tvrdej matematiky. Keď som sa vrátil do školy, dostal som päťku za cvičenie, ktoré sme mali na prázdniny. Pani učiteľku nezaujímalo, že poznám Pytagorovu vetu a viem vypočítať obsah trojuholníka. V ôsmičke som dostal ďalšiu guľu, pretože čo som preberal s dedom, už som si dávno nepamätal, ale vedel som učivo zase pre deviatku!
A tak som pomaly začal vyrastať z chlapčenských holín a veci v mojom živote sa začali obracať k lepšiemu. S mamou som mal veľa voľnosti. Neskôr som vlakom cestoval na štrkoviská okolo Pardubíc a trávil som tam čoraz viac času. Domov som sa často vracal veľmi neskoro. Ryby ma doslova očarili a rybárčenie ma úplne pohltilo. Pravda je, že keď ma doma hľadali, vždy vedeli, kde ma nájdu. Nikdy som ryby nepoužil ako výhovorku, aby som mohol robiť niečo iné alebo ísť niekam inde. Bolo to skôr naopak. Výber strednej školy som prispôsobil tomu, aby som mohol zostať v Pardubiciach. Nechcel som opustiť ryby a miesta, ktoré som so svojou fenkou Nelly navštevoval každý deň. Okrem rýb ma nič iné nezaujímalo a škola pre mňa bola nepodstatná. Neustále som o nich premýšľal, dokonca aj u zubára, aby som prekonal strach, ktorý som z neho mal. Keď spätne na tú dobu spomínam, musím povedať, že iba jednu vec som robil poriadne, a to bolo rybárčenie. Nebol som ale lenivý a využil som každú príležitosť, ako si privyrobiť. Pracoval som však len preto, aby peniaze, ktoré som na brigádach zarobil, leteli do vody. Ako hovorila mama: „Keby ostatní vedeli, čo dokážeš nahádzať do vody, zavreli by ťa do blázinca a mňa následne tiež, že som ti to dovolila.“ Vtipné bolo, že to vyslovila v okamihu, keď sme spolu v panelákovom byte varili pochúťky pre ryby. Trhala mi ďatelinu, materinu dúšku a kvety divozelu, ktoré sme na balkóne sušili, a potom ich zapracovávali do mojich vychýrených ciest. Večer pri televízii sme potom robili guľky, ktoré sme znovu usušili. Niekedy sme ich urobili desiatky kilogramov.
Idylka skončila, keď som musel nastúpiť na strednú elektrotechnickú školu. Zvolil som ju asi kvôli Matičnému jazeru, okolo ktorého viedla cesta do školy, možno preto, že tam išlo najviac kamarátov zo základky, neviem. Istota bola jedna, elektrina mi nič nehovorila. Nebavilo ma to, neučil som sa a čoskoro som začal chodiť poza školu. Ráno som odchádzal ako do školy, ale v pivnici som mal schovanú rybárčinu a veci na prezlečenie. Preniesol som si desiatu z aktovky do rybárskeho batoha a vyrazil na „Maťák“, ako sa revíru hovorí. Dalo sa tam krásne ukryť a mal som tam políčené na pekné amury. Okolo mňa sedeli dôchodcovia, ktorí si ma obľúbili, pretože som k vode nosil zázračné šrotové guľky. Niekedy som zahliadol mamku. Pracovala v nemocnici a cesta domov viedla okolo Matičného jazera, kde som sa ukrýval. Pohotovo som sa prikrčil, aby ma nevidela. Mal som výčitky svedomia a prisahal som si, že na druhý deň už pôjdem do školy. Ale keď som ráno vo výťahu stlačil červené tlačidlo „Prízemie“, bolo to proste silnejšie než ja a moje kroky znovu viedli do pivnice.
Šiel som obchádzkou popri rieke Chrudimke, aby ma videlo čo najmenej ľudí. Tešil som sa len na to, až znovu uvidím to oko v lekne, pár bubliniek vystupujúcich k hladine a môj plaváčik, ktorý bude tancovať na hladine. Nachytal som neuveriteľné množstvo amurov a kaprov. Stával sa zo mňa znamenitý rybár, ale zároveň aj prvotriedny klamár. Veľmi ma trápilo, že musím klamať svojim blízkym. V tom čase som mal radosť len pri vode, keď mi zajazdil plavák pod hladinu, alebo keď som mohol byť so svojou fenou Nelly, ktorá poznala všetky moje hriechy. Keď sa stalo nevyhnutné a v škole aj doma všetko prasklo, musel som odovzdať kľúč od pivnice. Namiesto rýb som navštevoval doučovanie z matematiky a fyziky, ktoré mi vybavil dedo. Prvý ročník som s odretými ušami dokončil. Kľúče od pivnice som našiel na svojom stole a mal som znovu radosť zo života. Prázdniny! Nastúpil som na brigádu v zelenine a za zarobené peniaze som si kúpil malý stan. Hneď som sa s ním zabivakoval na štrkovisku Gigant, kde som trávil prázdniny, a potom sa presunul so svojou fenou na Labe. Občas som sa zastavil ukázať doma, ale čoskoro ma to znova ťahalo k vode. Vrátil som sa k Labe na špic, tam kde bola fena Nelly so mnou najšťastnejšia, bohužiaľ ten spoločný čas na tom nádhernom mieste sa chýlil ku koncu. Potom sme sa tam už stretávali inak.
Ku koncu prázdnin mi zavolal otec, u ktorého bola Nelly striedavo, že ju zrazilo auto. Rozbehol som sa za ňou najrýchlejšie, ako som vedel – ešte žila, ale bolo jej veľmi zle. Prišla o chvost, mala rozdrvenú panvu a množstvo otvorených zlomenín. S otcom sme ju odviezli k najlepšiemu dostupnému veterinárovi, aby ju zachránil. Po náročnej operácii, keď sme ju priviezli domov, vyzerala oveľa lepšie. Dokonca s chuťou zjedla čerstvú šunku z mäsiarstva na rohu. Vyniesol som ju von a slzy sa mi tisli do očí. Ležala v tráve a naše sklenené oči sa stretli. Povedal som jej, nech sa pozrie uzdraviť, že čoskoro pôjdeme na ryby. Prezradil som jej všetky plány a odniesol ju domov, pretože mi začal druhý ročník tej hroznej školy. V lavici som myslel len na ňu. Keď som sa vrátil, jej stav sa dramaticky zhoršil. Zašité rany sa jej znovu otvorili. Otec bol už v Taliansku, kde pracoval, a tak som sa musel rozhodnúť sám. Nebolo to jednoduché, ale nemohol som sa pozerať, ako sa trápi. Odviezol som ju k veterinárovi a po konzultácii s ním som ukončil jej trápenie. Držal som ju za hlavu a bol s ňou až do konca. Stratil som najvernejšieho parťáka. Pochoval som ju na jej obľúbenom mieste na špici pri Labe a jej kríž tam stojí dodnes. Odvtedy sa tomu miestu hovorí „U Krížika“.
Občas sa za ňou zastavím, dnes tam už odpočívajú aj ďalší psí kamaráti. Uvedomil som si, aký je život krehký a aký môže byť krátky. Azda prvýkrát som tak hlboko premýšľal o živote a smrti, ale aj o svojej budúcnosti.
V ten deň som rodine oznámil, že končím so školou a že idem za tým, čo milujem! Aj keby som si mal na internát zarábať po nociach. O týždeň neskôr ma už mamka so svojím priateľom vyprevádzali na šesťhodinovú cestu autobusom, ktorá smerovala do mesta rybníkov – Třebone!
Niekedy sú to neuveriteľné zvraty v ľudskom živote, ale vtedy pri tom krížiku som jej sľúbil, že sa stanem rybárom – so všetkým, čo k tomu patrí! A bolo to pravdepodobne moje najlepšie rozhodnutie v živote. Začal som žiť úplne iný život – ten svoj.
Najlepšie príbehy sa šíria potichu. Od vody k vode. Od rybára k rybárovi. Pridaj sa k tým, ktorí idú hlbšie.
Získaj aj príbehy a obsah, ktoré inde neuvidíš.
Odoberať príspevky
