Z denníka nezávodníka: Finál
Niekedy musíš prísť o preteky, aby si znovu našiel vodu.
O čom je vlastne to naše rybárčenie? O množstve úlovkov, alebo o ich veľkosti? O tichom pobyte v prírode, keď človek na chvíľu splynie s vodou a časom? O stretnutiach, ktoré prichádzajú nečakane, o priateľstvách, ktoré vznikajú niekde medzi vetrom, dažďom a tmou? Alebo je to celé ešte o niečom úplne inom, čo sa len ťažko pomenúva? Mohli by sme položiť desiatky, možno stovky otázok – a aj tak by to nebolo nič viac než ďalší kruh na hladine. Tak ako pri každom inom koníčku, tak ako na každej životnej ceste, aj tu je odpoveď vždy subjektívna a neoddeliteľná od človeka, ktorý ju vysloví. Každý z nás má iné hodnoty, iné ciele, iný dôvod, prečo ráno vstáva a prečo sa opäť a opäť vracia k vode. Niektorí považujú už len samotné hodnotenie názoru iného za vrchol diskusie – no aj to je len ďalšia subjektívna vrstvička na subjektívnom jadre. A tak nechávam posúdenie tohto textu – či skôr príbehu, ktorý sa so súťažou spája už len voľne – na vás. Ja sám som vtedy cítil rozporuplnosť, nejasnosť, bol som rozkývaný medzi viacerými dojmami naraz. Až s odstupom času som si z toho – vo svojej typickej snahe nájsť zmysel aj v chaose – uchoval v pamäti len to dobré.
Od predslovu k úvodu
Týždeň pred štartom
Do začiatku pretekov zostáva ledva týždeň a ja sa márne snažím ukradnúť si chvíľku pre seba. V hlave sa mi stále premieta zoznam drobností, ktoré musím skontrolovať – výbava, pár kúskov bižutérie, možno doplniť kŕmenie, pozrieť, čo kde chýba. Týždeň býval mojou minimálnou komfortnou hranicou na prípravu – taký ten základný časový rámec, v ktorom sa dajú veci premyslieť, prejsť a objednať, čo treba. Lenže niečo si naplánovať je jedna vec, a v bežnom kolotoči to aj dodržať je vec druhá. V práci to v tom čase stálo za to a domov som sa každý večer vracal unavený, s hlavou plnou iných starostí. Nakoniec až v nedeľu sa mi podarilo prejsť všetko, čo som mal v pláne, a hneď večer som odoslal objednávku – aj keď som vedel, že dorazí najskôr vo štvrtok. Zase na poslednú chvíľu. Tak ako to v poslednom čase bývalo so všetkým.
Týždeň v znamení „zajtra“
Do pretekov ubúda deň po dni a ja idem v rovnakom tempe ako minulý týždeň. Každé ráno si hovorím, že dnes to stihnem. Dnes všetko pripravím. Dnes si konečne sadnem k stratégii. Lenže každý ten „dnes“ sa nakoniec preleje do zajtra – a zajtra zase do ďalšieho dňa. V jednom momente ma dokonca napadne, či nemám obetovať štartovné a jednoducho sa na preteky vykašľať. Nakoniec zasiahla manželka – jednoducho povedala, že pôjdem. Asi sa bála, že keby som nešiel, musela by to ešte pekne dlho počúvať. Či ma počúva alebo nie – pozná ma dobre. A vie, ako veľmi potrebujem veci, ktoré ma držia nad vodou a aspoň trochu vyrovnávajú tú prácu, v ktorej trávim väčšinu svojho času.
A takto to beží celé dni. Človek sa dvakrát otočí – a zrazu je štvrtok. Preteky sú za rohom a ja sa konečne púšťam do príprav, aj keď ide skôr o dobiehanie zameškaného. Dnes prišiel aj očakávaný balík, takže môžem doplniť zásoby. V skutočnosti by som žiadne kŕmenie vyslovene nepotreboval, ale aj tak som niečo málo zobral. A keď hovorím „niečo málo“, myslím tým naozaj málo. Chcem vyskúšať plávajúce umelé nástrahy Dumbell Pop Up Fruity Squid Pink. Pridal som aj neutrálne Pacific Tuna a konečne som zobral aj Goo, nad ktorým už dlho uvažujem – konkrétne Smoke Spicy Squid. A potom už len pár drobností do bižutérie – obratlíky, PVA a zopár oloviek, lebo tých nie je nikdy dosť.
Celý štvrtkový večer balím veci a popritom stále odbieham k sporáku miešať partikel. Varia sa moje osvedčené klasiky, len tentoraz vynechávam tigrí orech a repku. Repku preto, že ju jednoducho nemám a nestihol som ju zohnať, a tigrí orech preto, že mi v tejto rovnici momentálne nedáva zmysel. Je takmer polnoc, keď si konečne môžem povedať, že je hotovo. Ostáva už len tešiť sa na zajtrajší deň.
Deň D
Je piatok – deň D. Začiatok akcie je naplánovaný na pätnástu hodinu a štartuje losovaním miest, ostrý štart lovu nasleduje o hodinu neskôr. Môj plán je doraziť okolo pol tretej a mať chvíľku na rozhliadnutie. Tento rok je tu úplne iná zostava než zvyčajne. Z nášho pôvodného tímu som zostal len ja, jeden známy tím a jeden, ktorý sa tu objavil prvýkrát minulý rok. Táto zmena ma trochu mrzí – na chalanov som sa tešil, stretnutie po roku malo vždy svoje čaro a určitý poriadok. Na druhej strane je to výzva. Tentoraz to bude viac o samotnom pretekaní, o nových ľuďoch a nových zážitkoch.
Rovnako ako minulý rok som si ešte večer pripravil online prenos, ktorý vás tak bavil. Doladil som pár detailov a bolo hotovo. Tento rok som chcel vyskúšať niekoľko drobných zmien, tak uvidíme, čo to prinesie. Väčšinu vecí mám už naloženú v aute a pomaly sa dostavuje ten známy pocit nervozity. Premýšľam, kto tam už asi bude, kto sa vôbec ukáže, aké miesto si vylosujem – či dobré, alebo skôr na hranici hrateľnosti, či nebude príliš blízko občerstvenia alebo naopak príliš ďaleko od toaliet, či budú ryby aktívne, či vyjde predpoveď počasia. V hlave mi behá milión otázok a mám tendenciu rozoberať každú z nich. Každé možné miesto si prechádzam zo všetkých strán a skladám si v mysli rôzne stratégie pre rôzne scenáre. Neviem, ako to majú ostatní, ale ja musím byť pripravený na všetky premenné – len vtedy mám pocit, že to mám pod kontrolou. Takto mi ušiel celý zvyšok večera – a zrazu už sedím v aute a blížim sa k vode.
Počasie je dnes naozaj príjemné – len si nie som istý, či bude príjemné aj pre ryby. Posledný týždeň sa takmer vôbec nemení: nočné teploty bežne klesajú k desiatim stupňom a cez deň je stále pomerne teplo. Tento víkend sa má dokonca ešte otepliť. Obávam sa, že pre ryby to nebude ideálne. Väčšina sa pravdepodobne stiahne do vodného stĺpca a bude sa držať nad najhlbšou časťou nádrže. Počas noci sa možno priblížia k brehom, ale celkovo očakávam slabú aktivitu.
Keďže chytám sám a potrebujem mať pokoj aj rozumný prístup k zázemiu, ideálna by bola pláž – teda miesta deväť až jedenásť. Na jar sú to výborné fleky, no teraz na jeseň je to skôr o tom, kadiaľ ryby prechádzajú, než o stabilných zónach. Ak by som mal voliť čisto rybársky, ideálne sú miesta jedna až tri – je tam hĺbka, kľudová zóna a veľká vodná plocha. Lenže zároveň je tam najviac ľudí a návštev, a toalety sú najďalej. Keď je človek sám, naozaj to nie je detail. Miesta štyri až sedem sú tentoraz mimo hru – príliš závislé od susedov a maximálnej presnosti pri nahadzovaní. Minulý rok som mal štvorku a kto vie, ako sa mi vtedy podarilo umiestniť, pochopí, prečo sa tam nechcem vrátiť. Osmička je malá zátoka, krásne zarastená, pokojná, s prítokom – ale len pár metrov od občerstvenia. A to je pre mňa peklo: neustále vykrikovanie, zábava podporená alkoholom, a ja niekde uprostred toho. To naozaj nie.
Necháme sa prekvapiť. Ja by som si radšej vyskúšal pláž a trochu si zamakal. Na desiatke som bol pred dvoma rokmi a darilo sa mi tam dobre, ale vtedy bola jar a ryby tam mali dôvod najíždět.
Žrebovanie
Po príchode a privítaní zo mňa opadla väčšina obáv z nových ľudí. Rovnako ako vždy tu vládla priateľská atmosféra a len minimum účastníkov prišlo s potrebou bojovať o každý meter vody. Sedím trochu bokom, sledujem nových prichádzajúcich a zároveň jedným okom pozorujem hladinu. Nič sa nedeje – žiadny pohyb, žiadny náznak. Až zrazu, pri brehu niekde medzi miestami päť a štyri, vyskočí kapor. Že by predsa len? Bol by som rád, keby som sa mýlil a ryby boli naozaj aktívne. Z premýšľania ma vytrhol až Lukáš, ktorý zvolával žrebovanie. Úprimne, veľmi som to nevnímal a netuším, kto už čo vytiahol – možno už nezostalo ani jedno z miest, ktoré by som si prial.
Siahnem do nádoby a premýšľam, ako dlho by mal človek vlastne váhať, než vytiahne puzdro. Či sa dá vôbec niečo vycítiť – alebo je to celé len náhoda. Nakoniec beriem to prvé, ktorého som sa dotkol. Zostane mi v ruke a ťahám ho von. Musím sa zasmiať. Ešte pred chvíľou som žartoval, že ak niekto vytiahne pláž a nebude tam chcieť ísť kvôli dlhej štreke po pivo, pokojne si to s ním vymením. Teraz už viem, že nemusím. História sa opakuje – mám miesto číslo desať. Rovnako ako vtedy. Mám radosť – ale zároveň aj isté obavy.
Ako to celé dopadne?
Štart pretekov
Keďže sme chvíľu čakali na oneskorencov a mne samotnému vzal nejaký čas aj presun vecí na miesto, na prípravu mi nezostáva veľa priestoru. Je 15:30, o pol hodiny štartujeme – a nikto nechce mať prúty ešte na brehu, keď zaznie signál. Začína teda poriadny šprint: vyhádzať veci z auta, postaviť brolly, rozložiť batožinu, pripraviť spanie, premiešať kŕmenie, nachystať prúty, montáže… a pár sekúnd po štarte už napínam vlasec a posielam do vody aj druhý prút. Tak rýchlo som zázemie hádam ešte nikdy nestaval – už to ide skoro strojovo. A áno, možno by niekto najprv nahodil a potom riešil tábor, ale takto ja nefungujem. Potrebujem mať všetko tip-top, inak mám v hlave chaos. Môj systém, môj poriadok. Proste blázon – viem.
Oba prúty som poslal k opačnému brehu, kde sa ryby zvyknú zdržiavať. Jeden som položil tesne pod breh do asi metrovej hĺbky, druhý o kúsok nižšie na hranu dvojmetrového koryta, ktoré sa tu láme ako plytké údolie. Nahodiť tam nie je ťažké, náročná je presnosť – montáž musí dopadnúť päťdesiat až sedemdesiat centimetrov od brehu. Pod háčik dávam to, čo mám odskúšané: nadipovaný Pacific Tuna a na druhý prút Equinox v Hot Chorizu so žltou plávajúcou nástrahou, orezanou na veľkosť a tvar zrnka kukurice. K obom montážam pošlem niekoľko rakiet partiklu a idem pozorovať vodu. Na to, že je cez deň mierne počasie, to slnko poriadne pečie – a vracia sa mi podozrenie, že dostať sa na rybu bude ťažšie než zvyčajne. Po hodine začínam pripravovať Chod Rig. Jeden prút nechám pod brehom, druhý budem pravidelne posúvať a hľadať ryby. Táto montáž cieli skôr na zvedavosť než na hlad kapra. Medzitým prispievam do online prenosu a odpovedám na správy – tých je oveľa viac, než som čakal. A musím priznať, že ma tá podpora celkom prekvapila. Možno aj dojala. Vidieť, koľko ľudí sleduje moje stránky, Facebook a Instagram, a k tomu ešte pár osobných návštev… to je palivo, ktoré človek potrebuje, aby išiel ďalej. V tej chvíli viem, že to má zmysel.
Montáže sú vo vode už dve hodiny a rybník mlčí. Nikde ani ťuk. Mením ľavý prút za čerstvú montáž a na druhý dávam Chod Rig so žltou plávajúcou nástrahou. Takto bičujem vodu až do tmy – stále bez jediného záberu. Čas medzi prehadzovaním využívam na zoznamovanie sa so susedmi. Na deviatke sedia fajn chalani z tímu Dumist, často chodia na ryby a podobné preteky aj sami organizujú. Pravda, deviatka je považovaná za bránu k rybám – a skúsený tím tam môže byť riadne nepríjemným súperom. Ale čo už – som tu aj kvôli atmosfére. Na jedenástke stretávam starého kamaráta, ktorého som roky nevidel. Niekedy človek získa nových priateľov, inokedy len opráši tých starých. To je tím Baitology – ostrieľaní matadori, ktorí presne vedia, čo robia.
Prvý kontakt
Vonku je tma ako v rohu a práve keď premýšľam, ako využiť noc, prichádza správa o prvom úlovku. Prvá bodovaná ryba pretekov – chytená na mieste č. 3. Neviem presne, kedy zabrala, informácie sa k nám dostávajú len sporadicky, ale malo by ísť o amura okolo siedmich kíl. Som si istý, že práve noc všetko ukáže. Dni budú kruté, ale noci rozhodnú. Moja motivácia stúpa spolu s hladinou stresu. Na pretekoch, kde rozhoduje každá ryba a každý gram, kde je zábere len minimum, má každý bod obrovskú váhu. Človek stavia všetko na jeden jediný čistý zásah. Noc bude ťažká. Na pretekoch aj tak nikdy poriadne nespím – ale tu ide o všetko. Nesmie nastať zaváhanie. No dlho sa nič nedeje. Až pred štvrtou hodinou ráno – pomalý padák. Už od prvej chvíle viem, kto je na druhom konci. Ak je niečo, čo naozaj nemám rád, tak sú to tieto „jaštery“. Na jednu stranu ma tá ryba fascinuje – je krásna, má svoje miesto v evolúcii a je tu celé veky. No z pohľadu rybára – jesetery neznášam. Chcem kapra, možno amura – ale nie toto. Jesetery sú pažravé, všetkožravé kontajnery. Keď nájdu tvoje miesto, zostanú tam, kým je čo žrať – a ostatné ryby vytlačia. Pri love kapra je to hotová pohroma.
Jeseter, ktorého mám na prúte, patrí k tým ťažším. Súboj je ukážkový a mám čo robiť. Nedávam mu ani centimeter vlasca zadarmo, väčšinu výpadov nechávam na vlasec a prút, ktorý je ohnutý ako luk až k zápästiu. Len keď ide priamo do jazdy, jemne povoľujem brzdu. Po pár minútach končí ryba v podberáku. Už teraz vidím, že má cez meter, a keď ho dávam na podložku, cítim, že niečo váži – možno okolo dvadsiatky. Moja podložka má niečo vyše metra a aj tak mu tridsať až štyridsať centimetrov chýba. Druhý súboj začína vzápätí na brehu – nechce vôbec spolupracovať a ja ho neviem zbaviť háčika. Dáva mi jednu facku za druhou, som celý mokrý. Nakoniec sa to podarí a vracia sa späť do vody. Montáž vraciam na miesto s čerstvou nástrahou a idem skúsiť spať. Či kapor alebo jeseter – ten súboj mi napumpoval toľko adrenalínu, že mi trvá asi hodinu, kým zaspím. Zvyšok noci je skôr polospánok. Každý môj zmysel je sústredený na vodu – ryby skáču všade. Krátko po svitaní to vzdávam a idem si premyslieť stratégiu na dnešok. Aj dnes budem skúšať hľadať ryby pomocou Chod rigu, druhý prút nechám pod brehom. Chod posuniem každú hodinu, druhý podľa aktivity. Teplo už naberá na sile – a to je ešte len ráno. Chalani na deviatke ma ráno trochu vystrašili záberom, ale aj u nich to bol jeseter – možno ten istý, čoho som mal ja. Takže ma vystrašili vlastne dvakrát – no aj druhá ryba bola, na môj pokoj a ich smolu, opäť paryba.
Konečne sa k nám dostali ďalšie informácie o priebehu pretekov. Počas noci boli chytené ďalšie dve bodované ryby. Jedna z nich – zatiaľ najväčšia – padla na mieste č. 8 a chalani z trojky už majú dva hodnotené úlovky. Musím začať niečo robiť, takto to ďalej nejde. Namiesto Chodu pripravujem Zig, pretože väčšina rýb sa aktuálne pohybuje v stĺpci. Po ľavej strane tímu z miesta č. 9 to vrie – kapre jazdia hore-dolu a úplne premiešavajú vrstvy vody. Zo zvedavosti – a pre istotu – som prehádzal celý svoj sektor pomocou Deeperu a kompletne zmapoval dno. Štruktúru aj hrany poznám, ale chcel som si byť istý presnou hĺbkou kvôli Zigu. Napokon som tu bol naposledy pred dvoma rokmi a vtedy som mapoval len markerom. Ukázalo sa, že som to mal zmapované výborne. Na Chode dnes skúšam oranžovú farbu a pre zatraktívnenie používam Goo – niekedy aj taký detail môže rozhodnúť. Musím uznať, že tento atraktor ma fakt nadchol. Páči sa mi, ako pracuje, ako drží na nástrahe a ako krásne vonia. Už teraz viem, že si kúpim aj všetky ostatné príchute. Na druhý prút som pripravil Zig o dĺžke 1,6 metra a budem chytať dva metre nad dnom. Použijem plávajúcu penu veľkosti cca 15 mm, polovica žltá, polovica čierna. Žltá hore pre ryby tesne pod hladinou, dole je to jedno – tam každá farba aj tak vyzerá ako čierna. Samozrejme, aj tu všetko natreté Goo. Bohužiaľ – môžem matlať ako besný, ale výsledok žiadny. Celý revír je úplne mŕtvy.
Počas popoludnia opäť mením stratégiu a pritvrdzujem. Rozhodujem sa pre presné cykly – nahadzovať budem každých deväťdesiat minút a rovnako aj kŕmiť. Na oba prúty viažem nové nadväzce z jemnejších materiálov, presne prispôsobené plánovaným nástrahám. Na jeden prút plánujem dať neutrálne vyvážený Pacific Tuna a na druhý vraciam Hot Chorizo doplnený o plávajúcu nástrahu v oleji. Do partiklu pridávam ovsené vločky, lososový olej a method mix – táto kŕmna bomba prenikne celým vodným stĺpcom a zanechá pachovú stopu naprieč vodou. Lenže stratégia s neutrálne vyváženým boilies padá, pretože „neutrálka“ pláva ako šialená. Tak beriem polovicu neutrálky a polovicu klasického boilies – to už je lepšie. Vykúpem v dipe rovnakej príchute, pridám PVA a môže to ísť do vody. Ľavý prút: Pacific Tuna. Pravý prút: Equinox upravený Hot Chorizom. K ľavému len partikel, k pravému Equinox – vždy jedna až dve hrste pätnástok. Aby to bolo presné, meriam pomocou Distance Sticks vzdialenosti pre montáže aj krmenie. Keď chcem chytať na presno, všetko musí byť dokonale odmerané. Montáže doladené, vlasec označený a zaklipovaný, všetko letí 50 až 70 cm od brehu. Ak sa hod nepodarí, stiahnem a hádžem znova. Krmenie ide presne na montáž a dve rakety na hranu, aby ryby našli cestu po hrane aj ku korytu. To všetko rozbieham niečo po šiestej večer a plánujem držať až do konca.
Zásah
Je presne 19:30 a mením montáže, zároveň prikrmujem. Všetko som stihol ešte za svetla, čo je príjemné – v noci to bude určite náročnejšie. Beriem si niečo malé pod zub a presúvam sa za chalanmi na jedenástku. Ani sa nestihnem poriadne usadiť do kresla a už bežím späť k prútom. Už z diaľky vidím, že moje zelené diódy stále svietia. Krátky pohľad na špičky mi potvrdí, čo počujem: ľavý prút je ohnutý ako luk a brzda navijaka pomaly cvaká. Toto zbožňujem. Takéto zábery sú jednoducho paráda.
Beriem prút do ruky a hneď viem, že je to kapor. Netuším, že by to bol nejaký obor, ale po takej dlhej pauze je to skvelý pocit. Po pár výpadoch ho bezpečne podoberám a tipujem na nejakých šesť kíl. Nič výnimočné, ale je bodovaný a posúva ma na tretie miesto. Keď ho dvíham, zdá sa mi ťažší. Možno sedem, sedem a pol kila. Pri vážení sa nakoniec ukáže 7,2 kg. Škoda, že nemôžem zverejniť historku z tejto časti – nie každý by ju vzal s humorom. Ale ak to čítajú chalani z deviatky alebo jedenástky, tí sa smejú určite. Na sto percent.
Ryba je odvážená, pustená späť a ja dávam všetko naspäť na svoje miesto.
Je niečo po dvadsiatej druhej hodine a pomaly sa súkam do spacáku. Nestihnem sa ani otočiť na lehátku a už sa znova rozsvieti ľavý signalizátor. Vyletím k prútom, sledujem pomalý padák, dopnem vlasec – a indikátor padá ešte ďalej. Zdvihnem prút – nič sa nedeje. Žiadny kontakt. Jediné, čo nájdem, je vyrazené olovo. Aj to je súčasť rybárčenia. Ryba sa zrejme zle zasekla, pri kontakte vyrazila olovo a zároveň sa zbavila aj háčika. Následný padák bol už len pád montáže bez záťaže, ktorá sa neudržala na hrane pod brehom a skĺzla dole do koryta smerom ku mne.
Vymením nástrahu za novú, prikrmím a idem spať. Lenže od zotmenia sa ryby držia priamo pred miestom číslo jedenásť – a začínam mať obavy. Na jednej strane je fajn, že prechádzajú mojím loviskom. Na druhej sa však zdržiavajú rovno pred chalanmi. A tí veľmi dobre vedia, čo s nimi.
Posledný deň pretekov
Ráno sa opäť budím chvíľu po svitaní a mením montáže. Počas noci som mal ešte pár jemných záberov a teraz pri výmene nástrah sťahujem úplne zamotanú montáž. Všetko sa deje len na ľavom prúte – druhý je úplne bez života. Stratégia je teda jasná: obidva prúty pôjdu s rovnakou montážou pod breh, rovnaké krmenie, žiadne výnimky. Z premýšľania ma vyruší auto prichádzajúce k miestu číslo jedenásť. Obavy sa naplnili – váži sa. Chalani tam večer vytiahli kapra a väčšieho než ja. Posúvajú ma v rebríčku nadol a v hlave sa mi prehráva úplne rovnaký scenár ako pred rokmi. Nepoľavujem. Pripravujem niekoľko montáží na striedanie, hádžem presnejšie a na oba prúty dávam kombináciu neutrálky a klasického boilies. Stále Pacific Tuna.
Okolo desiatej začína vonku neuveriteľná horúčava. Sedím v brolly, pripravujem ďalšie montáže a zrazu vyráža ľavý prút. Od prvého kontaktu viem, že je to kapor. Bojuje podobne ako ten predchádzajúci, možno je o niečo väčší. Dotiahnem ho až ku brehu – a tam všetko pokazím. Únava, nulový spánok a vlna adrenalínu mi zoberú rozvahu. Rybu sa snažím zbytočne prudko dotiahnuť – a tesne pred podberákom ju strácam. Spolu s ňou aj druhé miesto. V tej chvíli presne viem, čo som spravil. Zničený, smutný, sklamaný. Zahodil som šancu, možno jedinú. Sadám na lehátko a snažím sa nepodľahnúť sklamaniu. Presviedčam sa, že ešte stále je šanca – aj keď viem, že teraz príde najväčšia horúčava a s rybami bude koniec. Napriek tomu pokračujem. Mením nástrahy, prikrmujem, držím rytmus. Čo iné mi ostáva.
Do konca pretekov zostávajú tri hodiny, keď prichádza ďalší padák. Rýchlo beriem prút – opäť nič. Bez kontaktu. Depka. Možno je to miestom, možno smolou, možno sa opakuje ten istý vzorec, aký sa mi stával aj inde pri love pod brehom. Tentokrát šlo o záber na druhý prút. Koniec sa blíži a ryby sa držia pri hladine. Nádej zmizla. Pomalým tempom balím veci a ukladám ich do auta. Chalani na deviatke ešte skúšajú lov z hladiny a hádžu rožok priamo medzi ryby od desať do pätnásť kíl. Krásne divadlo. Ale bez výsledku. Po pár minútach sú preteky ukončené. Som unavený a sklamaný. Dúfal som vo väčší úspech, ale zároveň som aj rád. Niečo som zažil, niekde bol. Ďalšia skúsenosť. Sadám do auta a vyrážam na vyhodnotenie.
Solo cuatro equipos lograron tocar un pez puntuable durante toda la competición. Y yo soy cuarto. Teniendo en cuenta el puesto, las condiciones y lo muerta que estuvo el agua este año, en realidad es un éxito. Silencioso, modesto, pero mío.
Ako som už písal skôr – bol som na ceste, niečo som zažil, stretol nových ľudí, starých kamarátov a zistil som, že smer, ktorým sa uberám, vás baví. A že mi fandíte. A to pre mňa znamená viac než akékoľvek umiestnenie.
Tam, kde končia preteky a začína rybár
Keď sa dnes obzriem späť – cez všetky tie roky od prvých pretekov niekedy okolo roku 2000, keď som ako chalan sedel v trojmetrových rozostupoch s ďalšími rybármi a prichádzal o rybu za rybou, lebo som ich ťahal z vody príliš rýchlo, len aby som ich udržal vo svojom sektore – až po veľké maratóny, kde som prvýkrát videl, ako vážne dokáže človek brať niečo, čo malo byť pôvodne len pre radosť –, vidím vlastne len jednu líniu. Čím viac som spoznával pretekársku rybačku, tým hlasnejšie som v sebe počul iný hlas. Nie hlas prehry či výhovoriek – ale hlas, ktorý sa pýtal, prečo som vlastne k vode prišiel. A prečo som pri nej zostal tak dlho.
Ročníky, v ktorých som sa umiestnil, keď sa mi darilo a mal som výsledky, za ktoré by moje mladšie ja kedysi dalo čokoľvek – ma nenaplnili ani spolovice tak, ako jediná noc na prázdnom brehu, kde som bol len ja a rieka. Vlastne som si to uvedomil až vo chvíli, keď sa objavili prvé drobné trhliny v celej tej atmosfére – priatelia, ktorí si prestali podávať ruky, tímy odchádzajúce pred koncom, úsmevy meniace sa na tváre, ktoré nevedeli uniesť jediný bod navyše pre niekoho iného než pre seba. Nemuselo to byť zlé – len to nebolo moje. A ja som to konečne prijal.
A potom prišiel ďalší ročník, ďalší štart. Týždeň pred pretekmi som sedel nad vecami, ktoré som mal baliť – a vedel som, že tam tentoraz nepatrím. Zrušil som účasť, nechal prepadnúť štartovné tesne pred akciou a čakal, či ma to bude mrzieť. Nebolo. Zobral som prúty a odišiel k malej rieke, kde takmer nič nepláva – a predsa v nej prúdi všetko, čo v tomto svete potrebujem. Vymenil som možnosť bojovať o body a postaviť sa na bedňu za možnosť nadýchnuť sa. Za prúd, ticho, jalca alebo malého kapra, ktorí majú väčšiu hodnotu než všetky výsledkové tabuľky dokopy. Nie preto, že sú veľkí. Ale preto, že sú pravdiví.
Nevzdávam sa pretekov preto, že by som ich nezvládol. Zvládol som ich už veľakrát. Len už nechcem stáť v rade, kde človek počuje viac hluku než vody. Nechcem merať život na centimetre, kilá alebo body. Chcem chytať tam, kde je ryba len jedným z detailov – nie cieľom. Chcem byť pri vode, ktorá človeka pohltí natoľko, že svet na chvíľu stíchne. A potom sa to ticho rozbije na ten najväčší koncert prírody, aký sa dá zažiť.
A možno práve tam, v tom tichom prepnutí, začína Specimen Hunter. Nie ako projekt alebo platforma. Ale ako spôsob byť pri vode tak, aby v tom zostala poézia, pravda a kúsok človeka, ktorý nesúťaží, len žije.
Najlepšie príbehy sa šíria potichu. Od vody k vode. Od rybára k rybárovi. Pridaj sa k tým, ktorí idú hlbšie.
Získaj aj príbehy a obsah, ktoré inde neuvidíš.
Odoberať príspevky